Braňo Hronec

Braňo Hronec (1940, Hronsek). Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vyštudoval konzervatórium a kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u profesora Alexandra Moyzesa. Stal sa legendou slovenskej populárnej hudby druhej polovice 20. storočia. So svojim hudobným telesom pôsobil takmer v celej Európe. „Je veľmi ľahké a zjednodušené hodnotiť čas, ktorý sme žili z dnešného pohľadu ‚hrdinov‘, ktorých nik nikdy nenútil robiť ideové kompromisy. Nerozmýšľal som nad tým, že by som opustil republiku, pretože som bol vždy doma na Slovensku rád. V žiadnom prípade ale neodsudzujem tých, ktorí odišli. Mali na to právo. Ja som sa však rozhodol zostať. A preto akceptovať aj to, čo bolo neraz prihlúple, nelogické, komické, alebo dokonca trápne. Taká však bola naša vtedajšia realita života, ktorý museli žiť milióny našich ľudí. Z toho môjho som sa usiloval vytĺcť za vtedajších podmienok to najlepšie, čo sa dalo.“

knihy autora Braňo Hronec
obal knihy Život na klávesách

Život na klávesách

Braňo Hronec

21.11.2013
12,90
9788081143090
978-80-8114-309-0

Autobiografické dielo, ktoré Braňo Hronec napísal s publicistkou Barborou Lauckou, je ojedinelým svedectvom doby, v ktorej po druhej svetovej vojne žila celá naša spoločnosť. Mapuje pomery na Slovensku za Železnou oponou, hovorí o svojich úspechoch v zahraničí, ale aj o prehrách doma, o situáciách, ktoré boli niekedy veselé a inokedy zas až bolestne smutné. Spomína stovky hudobníkov a priateľov, s ktorými hrával a prežil vyše päťdesiat rokov svojej profesionálnej kariéry.

Braňo Hronec (1940, Hronsek). Narodil sa v rodine evanjelického farára. Vyštudoval konzervatórium a kompozíciu na Vysokej škole múzických umení v Bratislave u profesora Alexandra Moyzesa. Stal sa legendou slovenskej populárnej hudby druhej polovice 20. storočia. So svojim hudobným telesom pôsobil takmer v celej Európe. „Je veľmi ľahké a zjednodušené hodnotiť čas, ktorý sme žili z dnešného pohľadu ‚hrdinov‘, ktorých nik nikdy nenútil robiť ideové kompromisy. Nerozmýšľal som nad tým, že by som opustil republiku, pretože som bol vždy doma na Slovensku rád. V žiadnom prípade ale neodsudzujem tých, ktorí odišli. Mali na to právo. Ja som sa však rozhodol zostať. A preto akceptovať aj to, čo bolo neraz prihlúple, nelogické, komické, alebo dokonca trápne. Taká však bola naša vtedajšia realita života, ktorý museli žiť milióny našich ľudí. Z toho môjho som sa usiloval vytĺcť za vtedajších podmienok to najlepšie, čo sa dalo.“